Interview: Jan Jonker pri príležitosti návštevy podujatia Circular Summit 2024

9.4.2024 I Tomáš Grečko (DenníkN)

Slovensku hrozí, že postaví za štátne peniaze spaľovne, ktoré o päť rokov nebude potrebovať. My v Holandsku chceme niektoré spaľovne zatvoriť, hovorí Jan Jonker, ktorý pôsobí ako profesor manažmentu na univerzite v holandskom Nijmegene.. „Fakt, že vykurujeme domy odpadom, znamená, že sa tak pripravujeme o hodnotné materiály,“ hovorí Jonker, ktorý popri výskumnej práci asistuje podnikateľom pri modernizovaní ich biznisu, aby bol udržateľnejší.

V Bratislave bol hosťom konferencie Circular Summit o takzvanej cirkulárnej alebo tiež obehovej ekonomike, ktorú zorganizovala platforma Circular Slovakia.

Priznajme si, že názov cirkulárna alebo obehová ekonomika znie veľmi cudzo a odborne a ľudia nemajú poňatia, prečo by ich to malo zaujímať. Čo si môžu pod tým predstaviť podľa vás?

Zoberte si napríklad naše mobilné telefóny. Potrebujete si kúpiť nový? Čo keby ste dostali novov-vyzerajúci telefón, ktorý je v skutočnosti repasovaný – môžete ho využívať ako nový, bez toho, aby museli nový telefón vyrobiť. Zaberie to možno tri, štyri roky a rovnaký koncept sa bude dať využiť aj pri iných spotrebičoch – napríklad pri práčkach.

Uvažovať cirkulárne sa dá už pri dizajnovaní nejakého produktu. To znamená, že telefón rovno navrhnete spôsobom, aby sa dali jednotlivé jeho súčiastky jednoducho rozobrať a podľa potreby vymeniť. Netreba celý telefón zahadzovať, keď sa pokazí, ako je to dnes.

Aká časť ekonomiky sa dá zmeniť na cirkulárnu?

Väčšina politikov hovorí o ekonomike ako celku, to však nikdy nebude fungovať.

Sú dva prístupy. Prvým je udržateľnosť. To znamená, že vyrábame to isté, čo dnes, ale používame na to menej zdrojov. To znamená menej znečisťovania, menšiu spotrebu energií, vody a surovín a vedie to k zníženiu emisií skleníkových plynov.

A po druhé, dá sa to dosiahnuť aj tak, že vyrábame produkty, ktoré sa dajú používať opakovane. Cirkulárna ekonomika znamená aj to, že kovové časti zo stola, za ktorým sedíme alebo stoličiek, sa dajú použiť ako kov znovu. Nejde o nič nové, v prípade niektorých materiálov to tak dokážeme už stovky rokov. Teraz ide len o to, aby sme rozšírili záber.

Vrátim sa ešte k vášmu príkladu s telefónom. Väčšinou by sa aj dnes dali opraviť, keď sa pokazia, ale je to drahé a ľuďom sa viac oplatí kúpiť si nový.

Preto teraz Európska únia zavádza pre spotrebiteľov právo na opravu. Ale treba pripomenúť, že od momentu prijatia novej európskej legislatívy môže trvať päť aj sedem rokov, kým sa začnú vyrábať zariadenia s opraviteľným dizajnom.

Povedzme aj, že producenti v EÚ sa novým pravidlám prispôsobia, čo výrobcovia z tretích krajín, napríklad Ázie. Nestane sa tak, že pre nich to bude konkurenčná výhoda?

Vždy budeme mať kontrolu nad tým, čo sa do Európskej únie dováža. Únia už mala odvahu prísť s mechanizmom uhlíkového cla, ktoré sa bude platiť za uhlíkovú stopu dovážaných komodít.

Ale aj toto clo sa bude týkať len malého okruhu surovín a tovarov.

Tak Európska únia funguje – začne v malom a potom, krok za krokom, sa to opatrenie rozšíri aj na iné produkty.

Aj tu sa zase bavíme o niečom, čo bude trvať roky. Môžeme si dovoliť čakať tak dlho? Kedy sa dočkáme toho, že hospodárstvo sa podarí zmeniť na obehové?

Nikdy, respektíve nedočkáme sa toho predtým, než zomriem. A to z jednoduchého dôvodu – obehová ekonomika je len jedno časťou celého hospodárstva. Nejaká časť sa transformuje tak, že bude udržateľnejšia a iná časť sa zmení na obehovú. Úprimne, to nejaký čas trvá. Takže ak nejaký politik dnes sľubuje, že o dvadsať, či tridsať rokov sa dá ekonomika transformovať na obehovú, je to nezmysel. Zmeny sa navyše dejú za pochodu – nedokážete dnešné hospodárstvo jednoducho vypnúť a nahradiť obehovým.

Vyznať sa v tom, čo sa deje s odpadom, je však pre ľudí komplikované. Nerozumejú tomu – a buďme k sebe úprimní – ide o odpad, to nie je nijak zvlášť lákavá téma. Ako potom presvedčiť politikov, obzvlášť tých populistických, aby tú tému otvárali a zavádzali potrebné zmeny?

V Európe máme k dispozícií iba obmedzené množstvo prírodných zdrojov. Rád by som v slovnom spojení cirkulárna ekonomika podčiarkol slovo ekonomika. Ak budeme zdroje, ktoré máme k dispozícií využívať udržateľnejšie a lepšie, tak na tom všetci zarobíme.

Ak dokážeme vyrobiť práčku, ktorá spotrebuje menej elektriny, vody a prášku a dá sa ľahšie opraviť, je to výhodné pre tých, ktorí si ju kúpia. A výrobca takejto práčky môže napríklad zarobiť viac na servisných službách.

Znie to logicky aj výhodne. Potom je na mieste otázka, prečo to tak nefunguje vo veľkom už teraz?

Pretože posledných 30 rokov používame produkty tak, ako keby boli zdroje na planéte nevyčerpateľné a negatívne dopady výroby produktov nie sú zahrnuté v ich cene.

Napríklad, náklady za vypúšťanie oxidu uhličitého, nie sú zahrnuté v tom, keď šoférujete auto.

Presne na to som ale narážal, keď som spomínal populistických politikov. Nedokážem si predstaviť, že niektorý z nich príde a vyhlási – odteraz budete platiť za každý liter spáleného benzínu o euro viac. Alebo, budete platiť viac za rifle, pretože na ich výrobu sa spotrebovalo priveľa vody.

To sa mení. A je to aj dôvod, prečo mnoho ľudí nemá rado Európsku úniu. Tá pripravuje napríklad legislatívny balíček, ktorý výrobcov v rôznych odvetviach donúti eliminovať negatívne vplyvy na životné prostredie.

Ako predať túto myšlienku ľuďom, ktorých ako prvé napadne, že ide o obmedzovanie a zvyšovanie cien?

V prvom rade musíme ísť do minulosti a uvedomiť si, že to, čo sme platili za tovary doteraz, to nie sú reálne ceny. Tričko vyrobené s pomocou lacnej práce, chemikálií, množstva vody a dovezené cez pol planéty, jednoducho nemôže stáť zopár eur.

Obávam sa, že väčšinu ľudí to netrápi. Kúpili si lacné tričko, lebo toľko vtedy stálo, nebudú mať pocit, že by mali teraz na seba prevziať zodpovednosť, že ho niekedy v minulosti niekto zle nacenil.

To o čom hovorím, je zmena v tomto uvažovaní. V minulosti boli všetci nadšení z toho, ako je všetko lacné. Posúvame sa do doby, keď si to jednoducho nemôžeme dovoliť. Ja som z krajiny, kde sme boli zvyknutí, že voda je zadarmo. Posledných päť rokov rástla cena vody o 15 percent každý rok. Pretože sme z ničoho nič začali mať s vodou problémy, uvedomili sme si, že nemôže byť zadarmo. O takejto zmene hovorím. A samozrejme, že nie každému sa to páči. Ale ľudia sa postupne učia žiť v novej realite. Zoberte si napríklad, že pred piatimi rokmi sme nedokázali ani vysloviť slovo solárny panel. Také niečo mali na dome iba čudáci. Teraz je z toho masovo rozšírený biznis. Kto nemá na dome solárne panely je hlupák. A prečo? Lebo ceny energií išli hore. Verte mi, že do niekoľkých rokov uvidíme to isté v aj prípade vody a začnú vznikať lokálne systémy na jej vracanie do obehu.

Dovolím si v mene mnohých ľudí zapochybovať, že takéto zmeny si môžu dovoliť bohaté krajiny ako je Holandsko, ale nie Slovensko.

Samozrejme. Ale nezabudnime, že aj u nás to nejakú dobu trvalo. Prvé stratégie pre obehovú ekonomiku u nás v Holandsku nikto nečítal. Teraz máme už asi tretiu verziu národného programu. A samozrejme, že to chcelo aj ľudí vo vláde, ktorí povedali, že na týchto projektoch idú pracovať, pretože sú dôležité.

Od roku 2027 aj u vás na Slovensku začnú ľudia platiť za vypúšťanie oxidu uhličitého (v sektore budov a dopravy, pozn. red.). Väčšina ľudí o tom netuší. Moja otázka na vašich politikov je – čo mienite už teraz urobiť pre to, aby to nerozhnevalo ľudí a ako plánujete takto získané peniaze využiť.

Ako by sa podľa vás mali využiť, aby to ľudí nerozhnevalo?

Napríklad môže štát zaviesť dotácie na nákup alebo prenájom elektromobilov.

Poďme ešte späť k odpadom. Súčasný minister životného prostredia Tomáš Taraba hovorí, že na Slovensku potrebujeme vybudovať tri alebo štyri nové spaľovne komunálneho odpadu.

Pretože, pri všetkej úcte, ste majstrami v skládkovaní.

Áno, to sme. Na skládke končí zhruba polovica odpadu.

Takže spáliť odpad znie lákavo, nie? A ešte keď sa pri tom vyrobí energia napríklad na vykurovanie domácností. Fantastické. Akurát, že pritom zabúdame, že Európska únia ma nadbytočné kapacity na spaľovanie odpadu. Napríklad u nás v Holandsku máme myslím tri alebo štyri spaľovne.

Pozrel som si to – spaľujete 42 percent odpadu.

Áno, a chceme to číslo znížiť. Chceli by sme niektoré spaľovne zatvoriť. Fakt, že vykurujeme domy odpadom znamená, že sa tak pripravujeme o hodnotné materiály. To je predsa úplne na hlavu.

Ak dnes váš minister životného prostredia rozmýšľa nad tým, že problém so skládkami sa vyrieši s pomocou spaľovní postavených za štátne peniaze, tak riskuje, že sa investujú do niečoho, čo o päť rokov nebudete potrebovať.

Zástanci spaľovania na Slovensku tvrdia, že spaľovať sa bude iba nerecyklovateľný odpad.

To je iba teória. Pretože najskôr by ste ten recyklovateľný a nerecyklovateľný odpadu museli od seba oddeliť a na to je potrebné vybudovať pomerne dosť drahé triediace linky. Niekto ich musí postaviť a prevádzkovať, ale nezdá sa, že by ste zapracovali na tom, aby sa to aj oplatilo. Bez toho to nemôže fungovať.

Pred našim rozhovorom ste prednášali na konferencii o cirkulárnej ekonomike. Aké typy biznisov mali o ňu najväčší záujem?

Stretol som veľa ľudí, ktorí rozbiehajú firmy pre obehovú ekonomiku. Napríklad spoločnosti, ktoré sa vyvíjajú systémy na opätovné využívanie odpadových vôd v priemysle. Konzultantov, ktorí radia klientom ako predĺžiť životný cyklus produktov, znížiť ich uhlíkovú stopu. Bavil som sa s ľuďmi z energetiky, ktorí pracujú na tom, aby o 15 rokov boli ich prevádzky uhlíkovo neutrálne. A s ľuďmi, ktorí pracujú pre platformy spájajúce rôznych expertov.

Moja skúsenosť z rozhovorov s manažérmi slovenského priemyslu je taká, že téme obehového hospodárstva celkom neveria. Vravia, že je to síce pekné, ale v praxi si nedokážu predstaviť, že by sa takto transformovala väčšina ich biznisu.

Prečo?

Pretože prejsť na obehový spôsob výroby si vyžaduje veľké investície a oni sa obávajú, že by to využili ich konkurenti z tretích krajín, najmä z Ázie. Takže nakoniec to vždy skončí pri tom, že v Číne to robiť nemusia, tak prečo by mali oni. A do toho použijú argument, že im ide o udržanie zamestnanosti.

Vyhovuje im, keď veci fungujú ako doteraz. Oni postavili svoj biznis na takzvanej “lineárnej” ekonomike (ide o hospodársky model výroby, keď sa na výrobu výrobku používajú stále nové suroviny a po skončení životnosti sa z tovarov stáva odpad, dokonca aj vtedy, ak by sa dal opätovne zhodnotiť – pozn. red.). Všetky pravidlá, akými sa dnešná ekonomika, ale aj politici riadia, vznikli podľa zákonov lineárnej ekonomiky.

To, o čo sa teraz snažíme, je úplná zmena pravidiel hry.

Kto by mal túto revolúciu podľa vás viesť – kto má byť lídrom? Politici, firmy alebo spotrebitelia?

Hovoríme o tom, že zmena sa musí udiať vo firmách a musí sa udiať aj medzi firmami. Hodnotové reťazce v ekonomike treba vybudovať odznova. Samozrejme, že keď toto počúvajú mnohí ľudia, tak je im to na smiech. Ale iba do momentu, keď začne byť situácia vážna.

Čo tým myslíte?

Napríklad, keď sa ceny niečoho zvýšia z ničoho nič osem alebo deväťnásobne, napríklad z dôvodu, že nejakej suroviny začne byť nedostatok. Alebo keď je ohrozené niečo, čo má pre nás ako spoločnosť veľkú hodnotu – napríklad zdravie. Čoraz viac ľudí si uvedomuje, že chce žiť v zdravom prostredí a tým vzniká aj nová spoločenská objednávka. Alebo môže ísť o nové technológie – zrazu sú populárne a všetci ich chcú, napríklad solárne panely. A zrazu vznikne trh a nový biznis – s panelmi, inštaláciami, servisom – ale aj pracovné príležitosti pre desaťtisíce ľudí.

Šikovní podnikatelia rozmýšľajú, ako takéto príležitosti využiť, vymýšľajú alternatívne biznis modely. Predstavte si napríklad niekoho, kto začne pestovať organický materiál, z ktorého by sa dali vyrábať stavebné diely. Zrazu tu máte zaujímavý nový trh.

Aj lacnejšie domy?

Nakoniec áno. Pretože budovy budú zdravšie, lepšie izolované a tým pádom energeticky úspornejšie, budú sa dať ľahšie zrecyklovať a zníži sa ich uhlíková stopa. Čo je niečo, za čo o chvíľu budeme musieť platiť.

To je podľa mňa budúcnosť.

Jan Jonker

Je odborníkom v oblasti udržateľného rozvoja podnikov. Pracuje ako profesor na Nijmegen School of Management na Radboud University Nijmegen v Holandsku, kde vedie katedru Udržateľného podnikania.

Zaoberá sa rozvojom biznisových stratégií udržateľnosti a nových obchodných modelov. Možno ho považovať skôr za akademického podnikateľa než za základného výskumníka.

Sedem rokov po sebe (2009 – 2015) bol nominovaný do rebríčka 100 najvplyvnejších “zelených” ľudí” v Holandsku. Bol autorom alebo spoluatorom desiatok publikácií a vyše stovky vedeckých textov. Pôsobil ako hosťujúci profesor v Spojených štátoch, Francúzsku, Dánsku, Austrálii, Taliansku, Španielsku, Nórsku, Maroku, Nemecku, v Poľsku a aj v Číne.

Stahnite su publikáciu zdarma ako dar od prof. Jonkera:

https://link.springer.com/book/10.1007/978-3-030-78157-6